Viem, že bolesť je väčšia ako čokoľvek iné, hocaká iná choroba alebo utrpenie. Nedá sa porovnávať a ani zastaviť. Nemôžeme dokonca ani nič vhodné povedať, pretože neexistuje liek, ktorý by utíšil to ´prázdno´. Niečo v nás zostáva odteraz prázdne a uvoľnené. Je to miesto, ktoré potrebujeme opäť vyplniť. Možno nie hneď, možno nie o týždeň, ale v čo najbližšom čase určite. Aj keď nechceme, musíme sa pohnúť ďalej. Pretože život neskončil pre nás. My tu stále sme. A máme šancu zmeniť náš život, poučiť sa z chýb iných. Na druhej strane musíme byť ale aj silní, pre ostatných - ale hlavne pre nás samých. Plač nám pomôže na pár hodín.
Čo ak sa ale bolesť opäť vráti ? Áno, vráti sa. Určite sa to tak stane. Znovu pocítime, že niečo v nás je akoby prázdne. Stále sme to miesto nezaplnili. Nehovorím o tom, že máme naňho/ na ňu zabudnúť, to sa nikdy nestane - či prejde rok, päť alebo päťdesiat rokov. Zostáva tu s nami. Zostáva, aby nám pomohol. Zostáva, pretože vie, že ho ešte potrebujeme. Neodchádza, lebo nemá otvorené dvere. Pretože aj on vie, že jedine my ho vieme poslať tam, kam patrí. Kým ho držíme, nemôže sa pohnúť ani on, ani my. Obaja sme uväznený v dvoch rozličných svetoch, ale stále k sebe nenachádzame cestu. Nájdeme ju vtedy, keď nastane ten správny čas na zázraky. Všetko raz pominie, aj náš život a predstava, že by ma tu niekto držal, aj keď si navzájom chýbame, je bolestivá a nekonečná zároveň.
Určitý čas je pekné za tým žialiť, ale my musíme vedieť, kde končí hranica živého, pozemského a kde začína hranica nesmrteľného a duchovného.
Takže každý z nás by mal poslať aspoň jednu dušu tam, kde naozaj patrí. Do sveta, kde nebude cítiť bolesť, žiaľ, smútok, chlad a strach. Bude to ideálny svet pre každého. Svet plný zázrakov.